Už dávno nie sú deťmi, ale ešte stále sa necítia ako dospelí.

Novodobý fenomén mladej generácie sa stáva takým výnimočným, že sa oň začali zaujímať aj vedci. Dnešní dvadsiatnici ostávajú žiť v medziobdobí, z ktorého sa im nechce von. Sú zvyčajne na vysokej škole alebo v prvom zamestnaní, žijú s partnermi alebo s rodičmi, milujú zábavu, stretávajú sa s priateľmi.

Keď sa ich však opýtate na manželstvo, rodinu alebo akýkoľvek iný záväzok, s hrôzou v očiach chcú čo najrýchlejšie zahovoriť tému. Používajú pri tom alibistické frázy „veď na to je ešte čas“, „treba si užiť život, kým sme mladí“, „najskôr si vybudujem kariéru“.

Pointa je však v tom, že ich odpovede sú iba výhovorkami. Pravým dôvodom je neschopnosť prijať zodpovednosť a prekročiť pomyselnú rieku, aby sa človek dostal na druhý breh. Takto postávajú niekde v strede mosta a roky im plynú nezadržateľným tempom.

Viac možností, menej záväzkov

„Dospelosť a jej povinnosti ponúkajú bezpečnosť a stabilitu, ale tiež predstavujú isté zatvorenie dverí – koniec nezávislosti, koniec spontánnosti, koniec možností,“ píše vo svojej štúdii o ranej dospelosti (Emerging Adulthood) Jeffrey Jensen Arnett, profesor psychológie na Clark University v Massachusetts.

„Hranica ranej dospelosti sa tak posúva a mladí ľudia sú slobodnejší v názoroch a rozhodovaní.“ Dôvodom týchto zmien môže byť napríklad aj často skloňovaná emancipácia.

Ženám sa otvoril svet vzdelania a úspechu. Dnes na vysokých školách študuje viac dievčat ako chlapcov, obe pohlavia majú rovnakú možnosť presadiť sa. Je preto pochopiteľné, že mladá žena po školeskôr uvažuje o kariére ako o rodine. Manželský zväzok tiež stráca svoj význam aj na sexuálnej úrovni.

Kedysi sa v spoločnosti pravidelný sexuálny život spájal skôr s manželstvom a predmanželský sex sa považoval za tabu. Dnes sa „vzťahy na divoko“ berú ako normálne, a teda úplne bežný spôsob života, ale odkladanie dospelosti nie je len o odkladaní uzavretí manželstva a splodení potomstva.

Má to aj iný efekt. Napríklad ten, že mladí po škole nemajú ambíciu stáť na vlastných nohách, ale celkom im vyhovuje byť pod patronátom svojich rodičov, najmä čo sa týka finančného zabezpečenia.

Dospievanie verzus rozvíjajúci sa dospelí

To, že dieťa sa mení na dospelého a prechádza fyziologickými zmenami, či nadobúda isté potreby, by sme mohli chápať ako dospievanie. Keď začne meniť svoje názory, prijímať nové, vyhodnocovať získané poznatky, inými slovami, rozvíjať svoj intelekt, nastúpi na cestu rozvíjania dospelosti.

Napriek tomu, že môže piť alkohol, šoférovať a voliť, nie je ešte úplne dospelým, pretože stále prechádza procesom hľadania a vzdelávania sa. Na prekonanie tejto fázy je potrebné prijať za seba zodpovednosť, dosiahnuť nezávislosť vo svojom rozhodovaní a tiež finančnú autonómiu. Práve to však mnohí mladí nedokážu prekonať.

Výsledkom je, že aj keď sa usadia a stanú manželmi, nechápu úplnú podstatu tohto zväzku, nemajú ešte zodpovednosť a často sa dopúšťajú napríklad nevery.

Dospievanie ako životný štýl

Výskum, ktorý organizuje Inštitút detí, mládeže a rodiny v rámci Masarykovej univerzity v Brne a zaoberá sa práve odkladaním dospelosti, priniesol už niekoľko zaujímavých výsledkov.  Napríklad, že súčasným trendom mladých nie je doštudovať, nájsť si prácu, partnera a založiť rodinu, ale hľadať identitu, cestovať a experimentovať v rôznych oblastiach života.

Z dát vyplynulo, že mladí ľudia žijú často na viacerých miestach súčasne, čo platí predovšetkým u študentov.  Väčšina z nich má trvalý pobyt u rodičov a cez týždeň obýva privát v meste, kde študuje. Svoj príjem mladí ľudiaskladajú z brigád, z vreckového od rodičov alebo zo štipendií.

„Kedysi by sme to mohli nazvať stav pred usadením, dnes to však musíme zvažovať i ako dlhodobejšie štádium či dokonca životný štýl,“ upozorňuje člen výskumného tímu Stanislav Ježek.

„Zistili sme tiež, že ich pocit, že sú niečo medzi dospelým a dospievajúcim, je veľmi individuálny a nezávisí od vonkajších charakteristík, ako je napríklad pohlavie. Ani nesúvisí s tým, či sa človek cíti dobre, či zle,“ dodáva.

Je otázne, čo mladých naozaj vedie k tomu, aby stagnovali v pozícii nedospelých a aká je pravá príčina toho, že nechcú prijať výzvu dospelosti. Odborníci sa zhodujú, že do istej miery má na tom vplyv spoločnosť, ale aj výchova v rodine.

Dôležité je však uvedomiť si, že významnú rolu pravdepodobne hrá aj intelekt a vyzretosť osobnosti a, samozrejme, pozitívne vzory, ktorých je dnes až žalostne málo a mladým, bohužiaľ, nemá ísť kto príkladom.

Natália Šepitková