Marína je žena do voza i do koča. Ako jediná z rodiny sa dokázala vymaniť z každodennej lopoty, na ktorú by bola odsúdená, keby ostala bývať v malej dedinke na východnom Slovensku. Odišla totiž študovať na vysokú školu do hlavného mesta.

Dvakrát do mesiaca cestovala domov 10-11 hodín, trávila noci na železničných staniciach a v autobusoch, lebo tu bolo treba sadiť zemiaky, tam pomôcť pri zabíjačke. Pár mesiacov pred štátnicami sa počas jednej takej rodinnej akcie zaľúbila do hasiča Petra. Chlap ako hora, ktorý by jej bol doniesol modré z neba a nosil ju na rukách celý deň, pôsobil dojmom krotkého baránka, ktorý v spoločnosti len kde tu utrúsil pár slov.

Nuž, na lásku netreba veľa slov a tak bola ruka v rukáve ihneď po štátniciach. Marína mala toľko rozumu, že zaľúbeného Petra presvedčila, aby sa presťahovali do Bratislavy, kde by unikli vidieckemu spôsobu života a kde sa živobytie núkalo na každom rohu.

Prvý byt si prenajali a tam sa im aj narodili dve deti. Počas materskej dovolenky stihla šikovná Marína dokončiť doktorandské štúdium. Od malička bola naučená robiť a tak kým deti spali, robila účtovníctvo pre firmu, ktorá ju slušne platila. Peter nemal nikdy nejaké veľké ambície, stačila mu i maturita a nakoniec, hasič viac ani nepotrebuje. Dostal dobre platenú robotu a tak pomaly pripravoval svoju ženu na to, aby si postavili malý domček kdesi na okraji mesta. Marína v návale povinností ani nevnímala, že sa nezastaví ani na chvíľu. Navonok bolo všetko v poriadku.

Spúšťač žiarlivosti

To sa zmenilo v okamihu, keď si obaja vzali hypotéku. Pár miliónov postačovalo na veľmi slušné bývanie a Peter bol taký šikovný, že si takmer všetko na stavbe dokázal spraviť sám alebo povolaním rozvetvenej rodiny z východu. Marína dala deti do škôlky a sama si našla prácu hlavnej ekonómky v prosperujúcej zahraničnej firme.

Popri všetkých tých uzávierkach a daňových priznaniach utekala domov, cestou naložila deti do auta a do neskorých nočných hodín varila pre robotníkov jedlo. Petra videla len v montérkach alebo v pyžame. V tom čase začali jeho pravidelné „príhovory“, ktoré naoko začínali nevinne, avšak vždy končili hádkou. Prekážalo mu totiž, že Marína trávi veľa hodín v práci, prekážalo mu, že doma je večný neporiadok a časom to dospelo k tomu, že začal nenápadne kontrolovať manželkin mobilný telefón a počítač.

V čase, keď zúrili termíny, čakal vo dverách jej kancelárie a nervózne klepkal kľúčmi od auta po zárubni dávajúc jej najavo, že on čaká. Počas jazdy neprevravel ani slovo a až večer z neho vypadlo, že by si mala nabudúce obliecť niečo poriadnejšie, lebo sa mu zazdalo, ako jej šéf celý čas pozerá na prsia. Marína vypleštila oči a nezmohla sa na slovo.

Rukojemník partnerovej žiarlivosti

Netrvalo ani pol roka a stala sa rukojemníkom vlastného manžela. Večer čo večer unavená padla na matrac a začalo sa vypočúvanie. Výsluch bol hodný agenta tajnej polície - čo robila, s kým to robila a kto bol toho svedkom. Došlo to tak ďaleko, že si musela vypracovávať časový plán na deň dopredu, aby Peter vedel, kde bude. Náhodne potom telefonoval a nebolo väčšej radosti, ak sa náhodou plán nezhodoval so skutočnosťou.

Medzi jeho obľúbené vety patrili „nič mi nemusíš vravieť, aj tak viem, že sa váľaš s chlapmi“ a „keby si ma neprovokovala, ja by som nežiarlil“. Najhoršie na tom všetkom bolo, že sa Marína nemala ani komu vyžalovať, pred zvyškom rodiny Peter pôsobil ako pracovitý muž a vzor všetkých cností. Silne katolícka rodina spôsobila, že Maríne ani nenapadlo uvažovať o tom, že by muža opustila. Bála sa nielen rodičov, ale aj toho, že príde o deti. Otec do nich totiž stále húdol, že všetkému zlému je na vine mamička a že bez neho by bola veľká nula.

Keď sa Marína zrútila a skončila na psychiatrii, prišiel za ňou úplne vymenený Peter a krotko pred ňou kľačal na kolenách sľubujúc, že sa zmení. Vtedy si myslela, že trápenie sa vari skončilo a všetko bude ako za starých dôb. Chvíľu to tak i vyzeralo. Lenže sotva sa vystrábila z najhoršieho a odviezol si ju domov, začal jemne tlačiť na to, aby odišla z firmy a pracovala len doma. Vtedy si uvedomila, že pomoc psychiatra vlastne potrebuje jej muž, a nie ona.

Žiarlivosť sama od seba neprejde

Dnes vyzerá manželstvo oboch nešťastníkov ako hojdačka. Keď sa Marína vzoprie a hovorí o odchode, Peter sa striedavo vyhráža, že môže ísť s holým zadkom a hneď na to sľubuje a nosí kytice kvetov zúfalej manželke. Dokonca bol v jednej slabej chvíli ochotný navštíviť aj terapeuta, avšak ostalo len pri slovách. Pár týždňov je všetko v relatívnej pohode, no stačí jedna rodinná oslava, keď si Peter dá dva – tri poháriky a oheň je opäť na streche. V tomto prípade však musí situáciu hasiť Marína.

Príbeh zatiaľ nemá šťastný koniec. Taký koniec je v prípade chorobných žiarlivcov navyše veľmi zriedkavý. Ak chýba motivácia zo strany „postihnutého“, ťažko sa niečo napraví. Spravidla žiarli ten slabší, závislejší z partnerov. Ide o ľudí, ktorí majú nejaký komplex (v tomto prípade vyššie vzdelanie manželky a s tým spojený vyšší príjem, či sú duševne naozaj chorí, napr. paranoici alebo osoby s prejavmi úzkosti zo straty partnera).

Chorobná žiarlivosť sa dá liečiť. Liečenie však musí vziať do rúk odborník - psychológ alebo psychiater, v ťažkých prípadoch aj vrátane podpornej medikamentóznej liečby.

„Ľahšie“ formy žiarlivostných prejavov zase treba nekompromisne trestať už na začiatku. Ak sa partner dokáže premôcť a zachová sa primerane situácii, je vhodné jeho konanie oceniť uznaním, prejavom blízkosti, bozkom či láskavosťou. V každom prípade musí sám žiarlivec chcieť. Ak motivácia ku zmene správania chýba alebo a pridružia prejavy násilia a agresivity, je načase utekať kade-ľahšie.

Poznámka na záver: Ak ste sa tri dni bez ohlásenia túlali mimo domu a váš manžel sa nesmelo opýta, kde ste vlastne boli, určite nejde o žiarlivca.